Nedeľa Krstu Pána

Nedeľa Krstu Pána

Nedeľa Krstu Pána (C)Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj ! Ktosi volá: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove.“ Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona, pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema! Pozdvihni, neboj sa, povedz mestám Júdska:  „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Jahve prichádza v sile a rameno má vladárske, hľa, jeho odmena je s ním a jeho odplata pred ním! Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí.“

Iz 40,1-5.9-11

Evanjelium, ktoré počúvame v nedeľu Pánovho krstu, nám približuje udalosti tesne pred začiatkom Ježišovho verejného účinkovania. Starozákonné čítanie z Knihy proroka Izaiáša nás zase prostredníctvom slov neznámeho proroka (tzv. Deutero-Izaiáša) prenáša približne o šesť storočí naspäť – do doby babylonského zajatia. Prečo taká zvláštna kombinácia historicky i geograficky vzdialených skutočností? Sú vzdialené len na prvý pohľad. Prorok v prvom čítaní prináša vyvolenému národu v babylonskom zajatí útechu a prísľub vyslobodenia. Ježišov krst v Jordáne je začiatkom vyslobodenia z ešte horšieho zajatia, než bolo to babylonské. Ježišovým príchodom sa končí otroctvo, ktoré si človek zvolil svojím hriechom. Adamovi synovia a Evine dcéry dostávajú priamo z Pánovej ruky miesto odplaty synovskú identitu, ktorú preňho Stvoriteľ zamýšľal od počiatku. Vladárske rameno, o ktorom hovorí prorok, nepráska bičom a nezviera hrozivé žezlo, ale dvíha chromých, dotýka sa malomocných, otvára oči slepým... a nechá sa pribiť na kríž.